DEŠIFRÁCIA A JEJ PROBLÉMY
Málo výkonov ľudského intelektu si zaslúži toľko obdivu ako dešifrácia neznámeho písma. Bádateľ stojí pred nezrozumiteľným nápisom ako pred záhadou, do ktorej mu bráni preniknúť niekoľko prekážok. Text pozostáva z nezrozumiteľných značiek, a on musí z ťažko prehľadného množstva údajov zistiť smer záznamu, vyvodiť inventár základných znakov, identifikovať varianty a zistiť, akým rečovým jednotkám zodpovedajú základné znaky v texte. Aj prvý krok, ktorým je identifikácia jednotiek písma, je nesmierne zložitý, lebo bez poznania významu nie je vždy možné odlíšiť invarianty od štylistických obmien, často individuálnych, prípadne od pozičných variantov. Tvrdý oriešok predstavuje zistenie s m e r u písania a h r a n í c medzi základnými jednotkami, teda zistenie vnútorného členenia textu.
Dešifrácia sa často chápe dvojako. V prvom rade si treba uvedomiť, že dešifrácia tajných kódov, používaných v špionáži či za vojny, nemá veľa spoločného s dešifráciou historických písomných sústav. Tajné kódy bývajú zostavené tak, že známe znaky sa nahrádzajú inými, prípadne sa mení aj ich lineárne usporiadanie. Jazyk, ktorý sa skrýva za tajným kódom, je opbyčajne známy. Ak sa ho nepodarí zistiť, dešifrátor stojí pred neriešiťeľnou úlohou. Do takejto situácie sa dostali Japonci za druhej svetovej vojny. Americký tajný kód nikdy nerozlúštili, lebo im nemohlo napadnúť, že sa za ním skrýva jazyk Navajov, a nie angličtina.
Na rozdiel od umelých tajných kódov znaky v zachovaných historických pamiatkach zaujímajú svoje prirodzené miesto v lineárnom slede, ich usporiadanie nie je narušené. V tomto druhom zmysle slova sa dešifrácia vzťahuje na zistenie znenia písomných znakov, ktoré upadlo do zabudnutia. Dešifrátor sa opiera o súvislé texty a po ich prečítaní musí texty preložiť a interpretovať.
Lúštenie neznámeho písma musí vždy vychádzať z objektívnych informácií. Bez solídnej erudície a bez možnosti overiť výsledky sa dešifrátor pohybuje v ríši viac alebo menej duchaplnej fantázie. Našťastie, neznáme písomné pamiatky iba zriedka bývajú celkom neprístupné. Obyčajne sa rozlišujú tri typy lúštiteľských situácií. Prvý a najjednoduchší typ predstavuje prípad, keď je známym písmom zapísaný neznámy jazyk (napríklad chetitské klinové písmo, etruské písmo). Druhý, o čosi komplikovanejší typ predstavuje neznáme písmo, ktorom je zapísaný známy jazyk(napríklad krétske lineárne písmo B, písmo Veľkonočného ostrova). Napokon, tretí a najzložitejší typ tvoria prípady, keď nie je známe ani písmo, ani jazyk (napríklad písmo na faistskom disku). Vyskytujú sa však i odchýlky od tejto stupnice. Dokazuje to prípad etruských písomných pamiatok, ktorým dodnes úplne nerozumieme, hoci etruské písmo nerobí vedcom nijaké problémy. Situácia sa komplikuje tým, že bádateľ neraz nevie, o aký jazyk ide, a vonkajšia, formálna podobnosť znakov so znakmi iného, známejšieho písma často vedie do slepej uličky.
Požiadavka objektívnosti informácií znamená, bádateľ musí vychádzať predovšetkým zo skúmaného textu. Je v šťastnejšej situácii, ak je text dostatočne dlhý a ak má k dispozícii dostaok písomných pamiatok. Okrem nich môže použiť aj ďalšie, vonkajšie údaje. Pri datovaní písomnej pamiatky a pri predbežnom určení jej obsahu môže poskytnúť kľúč miesto, kde sa našla, najmä ak ide o nápis na nejakom predmete - na váze, zbrani, náhrobku a pod. Pri dešifrácii môže najviac pomôcť bilingva (dvojjazyčný nápis), najmä ak jeden z dvoch paralelných textov je zrozumiteľný. Najcennejšie sú bilingvy, v ktorých sa vyskytujú vlastné názvy, lebo ony sa dajú pomerne ľahko identifikovať v neznámom písme. Napríklad pri dešifrácii egyptského písma zohrala kľúčovú úlohu rosettská bilingva (pozri s. 89) a skutočnosť, že Egypťania dávali vlastné mená do rámčekov. Bilingve je blízka pseudobilingva, na ktorej dva paralelné texty nie sú presne ekvivalentné, ale jeden je parafrázou druhého.
Skúsení odborníci, ako napríklad J. Chadwick, J. Knorozov, M.A. Probst, M. Ventris a iní zdôrazňujú, že základom úspešnej dešifrácie zostáva dôkladná analýza písma samého, pamiatok vyhotovených v tomto písme Neplodným špekuláciám sa lúštiteľ vyhne len vtedy, ak prikročí k formálnej analýze textov. Od polovice 20. storočia majú lúštitelia k dispozícii výpočtovú techniku. Ako sme už spomenuli, niekedy sa však do počítačov vkladajú prehnané nádeje, ktoré pramenia z neznalosti ich možností. Bolo by smiešne myslieť si, že počítaču stačí zadať na jednom konci neznáme texty, a na druhom konci z neho vypadne riešenie problému. Počítač však môže urobiť jedno - vykonať za človeka namáhavú a zdĺhavú mechanickú prácu v prípravnej fáze, môže spracovať zistené údaje štatisticky, prípadne zostaviť slovníky znakových skupín (priame i retrográdne) a slovníky znakov.
Do prvej fázy dešifrácie patrí epigrafická analýza textov. Jej výsledkom je súpis znakov, oddelenie variantov od invariantov a rozbor nečitateľných alebo ťažko čitateľných pasáží. Epigrafická analýza pomôže bádateľovi odlíšIť texty rôzneho veku arôzneho pôvodu, prípadne zoradiť ich podľa relatívnej chronológie. Klasickou ukážkou štruktúrno-distributívnej analýzy neznámeho textu je Ibsenova práca o faistskom disku. Takáto formálna analýza pomôže odlíšiť gramatické morfémy (predpony a prípony) od slovných koreňov, samohlásky od spoluhlások a zistiť jednotlivé typy slabík, dokonca i vtedy, keď sa zachovalo len veľmi málo textov. Pozičná štatistika si totižvšíma vzťah medzi slovami. Pravda, znaky vyskytujúce sa v začiatočných a konečných pozíciách označujú s váčšou pravdepodobnosťou gramatické prvky (predpony a prípony) než vnútorné znaky, ktoré sa zasa s väčšou pravdepodobnosťou vzťahujú na koreňové, plnovýznamové morfémy.
Štatistika pomáha zistiť typologickú charakteristiku písma: ak je relatívna frekvencia znakov veľmi vysoká, ide alebo o slabičné, alebo o hláskové písmo. Na základe frekvenčnej analýzy sa dá zostaviť frekvenčný slovník,. Pri nízkej frekvencii znakov máme do činenia s logografickým písmom. Ako uvádza J. Knorozov, v logografických písmach sa počet znakov pohybuje okolo 400, v slabičných okolo 100 a v hláskových okolo 40. Nie sú vylúčené extrémne prípady, keď je slabičných znakov približne toľko ako znakov v hláskových písmach; súvisí to so stupňom zložitosti slabičnej štruktúry. Napríklad v polynézskych jazykoch počet možných slabík je iba niekoľko desiatok. Ak dešifrátor pracuje s pomerne obmedzeným textom, musí sa pri určovaní povahy písma riadiť len podľa tempa ubúdania výskytu nových znakov v texte. Toto tempo je najpomalšie v prípade logografického písma a najrýchlejšie pri hláskovom písme.
Keď sa bádateľovi podarí rozčleniť text na bloky zodpovedajúce slovám, cenné informácie mu poskytne i dĺžka blokov meraná počtom znakov. Čím dlhšie sú postupnosti opakujúcich sa skupín znakov, tým menší počet znakov má dané písmo, a naopak, pri kratších postupnostiach sa dá predpokladať, že počet znakov v písme je veľký, a trda že písmo je logografické. tento záver však treba korigovať s ohľadom na výskyt tzv determinatívov, ktoré sa vyskytujú v logografických písmach a ktoré predlžujú opakujúce sa postupnosti znakov. Formálna analýza textu umožňuje skonštruovať formálnu gramatiku neznámeho jazyka, identifikovať gramatické morfémy, rozlíšiť predpony od prípon a zistiť zásady slovosledu.
Keď bádateľ skončí formálnu analýzu textu, musí prejsť k interpretácií znakov a textov. To sa už musí obracať k údajom iného druhu. Predbežnú informáciu mu môže poskytnúť tvar znakov, pokiaľ ide o písmo, ktoré obsahujé logografické prvky, pretože tieto prvky si často zachovávajú piktografický charakter, a umožňujú tak bádateľovi urobiť si aspoň približnú predstavu o obsahu textu. Interpretácia textu je neúplná a predbežná, dokiaľ sa nepodarí zistiť, o aký jazyk ide. Na základe historických údajov a na základe údajov o typológii jazyka, získaných formálnou analýzou textu, hľadá jazyky, s ktorými by daný jazyk mohol byť geneticky príbuzný. Tak to bolo pri lúštení krétskeho lineárneho písma B. Po formálnej analýze znakových skupín, ktorú vykonala Američanka A. E. Koberová, presadzoval M. Ventris hypotézu, že ide o gréčtinu. Ukázalo sa, že to bola plodná hypotéza a písmo sa nakoniec podarilo rozlúštiť (bližšie pozri s. 105).
Analýza protoindických písmomných pamiatok, ktorú urobili sovietski a fínski bádatelia, nasvedčuje, že jazyk týchto písomných pamiatok bol drávidský, ale dešifrácia ešte nie je ani zďaleka uzavretá. V tejto fáze výskumu sa postupuje etymologickou metódou, ktorá sa však musí spájať s metódou kombinatorickou. Sama etymologická metóda môže viesť k vážnym chybám, akým podľahol napríklad B. Hrozný, lúštiteľ chetitského písma, keď sa pokúšal dešifrovať krétske písmo a iné staroveké písma (bližšie pozri na s. 105).
Tu sa dostávame k požiadavkám, kladeným na osobnosť lúštiteľa. Často sa v súvislosti s dešifráciou hovorí o dôležitosti intuície alebo náhleho "ovietenia". Zabúda sa pritom, že intuícia a osvietenie pomôžu len tomu bádateľovi, ktorý má dostaočnú erudíciu a dokonale pozná všetky okolnosti súvisiace s neznámym písmom. Neosvedčuje sa dať sa strhnúť príkladom úspešných dešifrátorov, ktorí pracovali s odlišným materiálom. Bádateľ sa neraz dostane k cieľu až vtedy, keď sa zriekne záverov, ku ktorým prišli jeho predchodcovia. Napríklad J Champollion sa priblížil k rozlúšteniu egyptského písma až vtedy, keď sa vzdal dovtedajšej mylnej predstavy, že egyptské písmo je čisto ideografické, a keď sa držal vlastného predpokladu, že sa skladá zo znakov trojakého druhu - z ideogramov, determinatívov a fonetických znakov. Zjavne mu tu pomohla intuícia, schopnosť postrehnúť nepoznané súvislosti.
Stáva sa, že dešifráciu nie je možné dotiahnuť do konca bez bilingvy alebo bez možnosti porovnať jazyk neznámeho písma s niektorým príbuzným jazykom. A dešifrácia nie je nikdy úplná bez dostatočného arzenálu znalostí o dejinách, zemepise a kultúre krajiny, v ktorej sa písmo používalo. Takéto znalosti hromadia niekedy celé generácie bádateľov. Dokazujú to dejiny rozličných dešifrácií, na ktoré bolo také bohaté 19. a 20. storočie. Dešifrácia teda nie je ojedinelý, geniálny výkon jednotlivca, ale posledný, rozhodujúci krok na ceste k odhaleniu zmyslu neznámej písomnej pamiatky."
Vypísané z Krupa, V. - Genzor, J. - Vančo, L.: Písma sveta, Bratislava, Obzor, 1989, str. 45-48
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára